Marta Polláková
Sediac pod stromom . . .
... prehŕňam sa myšlienkami ako nesmelý vietor v lístí. Svet vôkol sa búri vytrvale a skôr bez rozmyslu, tak načo si to všímať. Svet má svoje zvuky, väčšinou nestoja za reč. A tak sa človek iba sem-tam zastaví alebo aspoň by sa mal, aby celkom nezdivel a ani nevnucoval naokolo svoje spleeny, ak je náhodou práve v nejakých zamotaný, lebo svet nemá záujem.