Veronika

Autor: Marta Polláková | 4.4.2012 o 9:45 | (upravené 4.4.2012 o 12:12) Karma článku: 5,11 | Prečítané:  321x

Všetci sa rozutekali. Strachom pomýlení sa rozpŕchli po kútoch nočného mesta. Aj Peter si zahalil tvár a vyplašený blúdi ulicami. Tak blízko bol pravde a nič nechápal. Brieždenie ho zastihlo pred akýmsi cudzím domom. Hlava mu treští, myšlienky tlačia k zemi a chlad mu preniká celé telo.

Na druhom konci ulice sa pohybujú tiene po stĺpoch veľkého domu a pomedzi tmavé postavy bliká svetlo neveľkej vatry. Pár postáv tam posedáva okolo zhasínajúceho plameňa. Peter sa mimovoľne pridáva k nim. Prítomnosť ľudí a sálajúceho tepla je príjemná. Zpoza rohu však počuť šramot a výkriky. Chrámová stráž strká medzi sebou zbitého človeka. Ktosi odrazu skríkol: - „ Veď to je ten, čo chcel zbúrať chrám!“ – Peter sa striasol a schúlil sa ešte viac. V šere sa mihla dôverne známa tvár. Stlačený medzi nejakými dvomi trhovníkmi, začal sa mrviť a pokúšal sa rýchlo vstať. V tom zhone potkla sa oň akási žena a džbán, čo niesla, sa rozbil na márne kúsky. V tom zmätku ale zazrela jeho tvár a zvrieskla: - „ Aj ty si s ním bol, videla som ťa!“- Peter sa strachom pomiatol. V snahe čo najskôr utiecť z tohto miesta klame, zapiera na trikrát, ako mu bolo povedané. Skoro v tej istej chvíli ho pichne hrozná výčitka a núti ho utiecť z toho miesta, až sa nakoniec ocitne za mestskou bránou. Padá na tvár a plače ako dieťa. – Práve v tom čase vyvádza Ježiša z pevnosti Antónia po zuby ozbrojená rímska kohorta. Prediera sa ulicou, plnou zúriacej luzy. Čo človek, to krvilačná šelma. Rýhlo zabudli ako pred pár dňami poskakujúc popri mestskej bráne vykrikovali svoje hosanna Synovi Dávida. A teraz, po verdikte Piláta, keď sa tesnou ulicou vydal sprievod z mesta von, chechtá sa a reve, posmieva sa tomu, ako ťarcha dreva zráža k zemi muža bolesti. Odrazu zasvieti nad hlavami ukrutníkov biely fľak. Zúriacim zástupom sa smelo prediera drobná žena a nad hlavou drží bielu šatku. Nedbá, že do nej kde-kto strká a že na ňu pokrikuje. Je pri cieli a mlčky kladie na krvavú tvár chladné plátno. Nič nehovorí ani ona, ani On, len oči sa im stretnú na pár okamihov a ona sa zas stratí v dave. Navždy. - Nik nevie kto to bol alebo čia bola táto žena. Len ktosi si vymyslel, že sa mohla volať Veronika, keď vykonala taký čin, hodný najvernejšieho učeníka. Nik o nej nič a nikde nenapísal, ale jej skutok zostal v mysliach ľudí celé stáročia, lebo bol taký grandiózny vo svojej jednoduchosti, že Pán nemohol dopustiť, aby sa len tak stratil v plynúcom čase. Nauč nás nebáť sa, Veronika, a nestarať sa o chválu, keď niečo dobré vykonáme!–––
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prišli sme o tretinu sestier a nové neprichádzajú

Aby sme mali viac sestier, treba im zvýšiť platy, rozšíriť kompetencie a umožniť im pracovať aj na skrátený úväzok, tvrdia experti.

KOMENTÁRE

Táto krajina nie je pre chorých

Hádzať vinu na personál je často hľadaním nesprávneho vinníka.

TECH

Archeológ: Je to prvýkrát, čo Slováci skúmajú čosi také významné

Vedci očakávajú zásadné objavy, tvrdí Drahoslav Hulínek.


Už ste čítali?