Pokus o nadhľad.

Autor: Marta Polláková | 17.3.2012 o 20:11 | (upravené 17.3.2012 o 20:21) Karma článku: 4,79 | Prečítané:  248x

Kde-kto píše alebo hovorí o tom, že sa komunizmus v novembri 1989 definitívne a až zázračne rýchlo prepadol kdesi v čiernej diere časov. Mnohí pokladali a pokladajú tento zvratový premet za naozajstný zázrak. Iste, hlavne kvôli jeho viac menej pokojnému priebehu, bez krviprelievania, ktoré takéto zvliekania sa v histórii ľudského druhu vždy a zákonite sprevádzali. Ale je to naozaj tak?

Ak medzi túto zvrátenú ideológiu, ktorá si z nepochopiteľných dôvodov dala prívlastok proletárska, a staré známe Zlo dáme znamienko =, veľmi rýchlo zbadáme, že s tým prepadom do dejín to nie je až také zázračné. Zvrat bol dielom zákonitého vývoja a poctivý pozorovateľ si s mrazením v chrbte uvedomí, že Zlo si iba prezlieklo kabát. Vystrája okolo nás a v celosvetovom meradle, ako tatársky plen nebývalých rozmerov. Paradoxne sa tu vynára myšlienka, že aj rodina ako taká, ako základná bunka spoločnosti, nebola pred prevratom až tak atakovaná, a popri mocou akceptovanej spoločenskej úlohe, spoľahlivo slúžila ako jediný oficiálny alebo neoficiálny azyl pre svojich členov. Zlo malo vtedy iné dimenzie a spôsoby svojej realizácie i charakter. V novembri 1989 ich stratilo a ako sa zdá, teraz mu zostala práve iba tá rodina ako predmet ďalšej sebarealizácie. Pred zvratom bol charekter sebaochrany pred Zlom iný a vo svete mimo postkomunistických krajín takého veľmi nebolo. Vo svete „za železnou oponou“ existoval iba ten známy scestný a anarchistický výklad slobody, ktorého nepodareným dieťaťom sa stal sekularizmus a ignorovanie kresťanskej histórie Európy, ktorého aj dnešná forma má pôvod až kdesi v období francúzskej revolúcie. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia začali tieto trendy doháňať nebývalým sebazničujúcim tempom aj postkomunistické krajiny, najmä stredoeurópske, za výdatnej „pomoci“ masívnej invázie dekadentnej americkej kultúry ľudskej koexistencie, prezentovanej najmä filmovým a televíznym spôsobom. Je však viacero spôsobov, ktoré Zlo dnes používa na zničenie rodiny, ako poslednej bašty človečenstva a s nevídanou intenzitou posledného ťaženia sa nimi vrhlo práve na posttotalitné národy. Hoci ako paradoxne, prvým z nich je s l o b o d a , jej zvrátené glorifikovanie a chápanie. Na druhom mieste sedí suverénne m a m o n a - peniaze, ako nenásytný Moloch v chrámoch moderného pohanstva – v hyper a supermarketoch, kde sa ľudia chodia modliť k vylepeným plagátom so „zaručene navýhodnejšou“ ponukou dňa na tovary, ktoré by si bez nich nik ani nevšimol. Biblia hovorí o spohanštenom potomkovi kráľa Dávida, kontroverznom vládcovi Achazovi, ktorému jeho post tak zatienil mozog, že nezaváhal vložiť do rozžeravenej náruče pohanského boha svoje vlastné dieťa, svojho vlastného syna. Dnešný človek, ktorý prepadol konzumu a nechal sa tak ľahko schmatnúť touto zákernou drogou, sa naozaj málo, alebo skoro vôbec nelíši od tohto vraha duchovna vlastných potomkov. Tragicky si ani neuvedomuje, že obetuje tomuto novodobému Molochovi oveľa viac. Má oči iba pre ponukové plagáty a preplnené regále. Nakupovať len potrebné sa stalo prežitkom. Mať čo najviac zbytočného a nepotrebného je „in“. Rovnako tragické následky produkuje surová, nahá sloboda jej primitívnych vyznávačov, bez akejkoľvek zodpovednosti, ktorá ale stále k slobode, ako takej, zákonite patrí.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?